Angel Heart
Angel Heart, USA, 1987, 113 min.
Námet: William Hjortsberg (kniha Falling Angel – Padlý anjel), Scenár, réžia: Alan Parker,
Kamera: Michael Seresin,
Strih: Gerry Hambling, Hudba: Trevor Jones (rôzne piesne), Architekt: Brian Morris,
Kostýmy: Kristi Zeaová, Armin Ganz, Zvuk: Danny Michael, Paul Hulme,
Produkcia: Alan Marshall, Elliott Kastner, Hrajú: Mickey Rourke, Robert de Niro, Lisa Bonet, Charlotte Rampling,
Stocker Fontelieu, Brownie McGhee, Michael Higgins, Elizabeth Whit-craft, Eliott Keener, George Buck a iní.
New York 1955. Súkromného detektíva Angela Hearta si najme mysteriózny Luis Cyphre, aby našiel spevácku hviezdu Johnyho Favorita, ktorý pred niekoľkými rokmi tajomne zmizol. Pátranie ho privádza do New Orleansu, v uliciach ktorého pochodujú bizarné náboženské sprievody, deti stepujú do bluesového rytmu a černosi praktizujú po nociach woodoo. Pochmúrna atmosféra mesta sa zapĺňa satanistickými, baptistickými a kresťanskými kultmi, vystrašenými a podozrivo sa tváriacimi “svedkami”, od ktorých sa detektív nestihne nič nedozvedieť, lebo každý je okamžite kruto, rituálne zavraždený. V pochmúrnom labyrinte nejasných stôp, okultistických indícií a sprisahaneckých domnienok napokon Heart odhaľuje páchateľa vrážd, skutočnú Johnyho totožnosť a prichádza k šokujúcemu zisteniu, že hral dávno prehratú hru s Diablom o vlastnú dušu. Na konci cesty k “Ja”, sa táto identita definitívne rozpadne – a už nikdy ju nebude možné suverénne zadefinovať
istotou jedného tela duše, identifikačnými preukazmi, menom, spomienkami...
Film kombinuje prvky detektívky a hororu a je predovšetkým hrôzostrašnou variáciou najznámejšieho mýtu spojeného s prírodným živlom – faustovského mýtu o beznádejnom zostupe do ohňa alebo tmy, ktoré vedú do toho najhlbšieho pekla...
Magdaléna Macejková
(autorka je študentka filmovej vedy FTF VŠMU)
Batalión
Batalión, ČR, 1927, 90 min.
Scenár: Přemysl Pražský (podľa rovnomenného románu a divadelnej hry J. Haisa-Týneckého),
Réžia: Přemysl Pražský, Kamera: Jaroslav Blažek, Hrajú: Karel Hašler, Bronislava Livia, Vladimír Pospíšil-Born a iní.
Film Přemysla Pražského patrí spolu s filmom Takový je život (r. Karl Junghans, 1929) k naj-reprezentatívnejším dielam českej nemej kinematografie dvadsiatych rokov, ktorý začal jej sociálno-kritickú líniu.
Na pozadí sugestívnych zobrazení periférnych kútov nočnej Prahy, predovšetkým staropražskej „hospody” Batalión v piatej pražskej štvrti, zobrazuje tragédiu jednotlivca. Je ním pražský advokát doktor Uher, ktorého nevera milovanej manželky privádza do záhuby. Únik hľadá v alkohole a stáva sa advokátom chudobných, schádzajúcich sa v Batalióne, ktorý sa stal útočiskom životných stroskotancov...
Scenár a najmä jeho realizácia priniesli jeden z najsilnejších obrazov chudoby a biedy v prvom období českého hraného filmu. Na úspechu filmu sa výraznou mierou podieľali herci. Pražský kládol dôraz na pravdivé vykreslenie a vystihnutie nielen hlavných, ale aj vedľajších postáv filmu. Jeho zmysel pre dramatické vyhrotenie situácií, vedenie hercov, ako aj „filmovú výtvarnosť” vyústil do filmu so silným emocionálnym účinkom a v mnohom sa vyrovnal významným dielam nemeckého kammerspielu.
Sociálno-kritické vyznenie filmu bolo v dobe, kedy sa česká kinematografia venovala takmer výhradne nenáročným sentimentálnym a veseloherným námetom, prejavom autorskej a producentskej odvahy. Film uspel a o desať rokov neskôr sa dočkal zvukového remaku v réžii Miroslava Cikána.
Richard Kramárik
(autor je študent filmovej vedy FTF VŠMU)
Jakubov rebrík
Jacob’s Ladder, USA, 1990, 113 min.
Scenár: Bruce Joel Rubin, Réžia: Adrian Lyne, Kamera: Jeffrey L. Kimball,
Hudba: Maurice Jarre, Architekt: Brian Morris, Kostýmy: Ellen Mirojnicková,
Strih: Tom Rolf, Zvuk: Tod A. Maitland, Shawn Murphy, Zvláštne
efekty: Conrad Brink, Vedúci výroby: Mario Kassar, Andrew Vajna, Produkcia: Alan Marshall, B. L. Rubin,
Hrajú: Tim Robbins, Elizabeth Peňa, Macaulay Culkin, Danny Aiello, Matt Craven, Pruitt Taylor Vince, Brian Tarantina, Jason Alexander, Patricia Kalember, Eriq La Salle, Ving Rhames a iní.
Adrian Lyne je typ zručného filmového remeselníka, ktorý svoje tvorivé ambície zameriava predovšetkým na široké publikum. Preslávil sa komerčnými filmami Flashdance, 9 a pol týždňa a inými. Aj u neho sa však dá nájsť výnimka, ktorá zrejme potvrdzuje pravidlo – je ňou práve Jakubov rebrík.
Jacob Singer je vietnamský veterán, ktorý už niekoľko rokov prežíva stereotypný život samotára. Nechodí do spoločnosti, nevie nič o svojej bývalej manželke a vzťah udržiava len so svojou priateľkou Jezzie, aj to však skôr z akejsi zotrvačnosti. Jacob si však tento spôsob života nevybral dobrovoľne, je podmienený traumatizujúcou minulosťou, ktorá agresívne dolieha a bolestivo atakuje jeho psychiku. Navyše, Jacob má čoraz intenzívnejší pocit, že ho chce niekto zabiť, všade sa mu zjavujú prízraky a priestor medzi halucináciou a realitou je už takmer nerozlíšiteľný. Tento život „na hranici” je vyčerpávajúci a nebezpečný, Jacob balansuje medzi životom a smrťou, stráca akékoľ-vek istoty. Už nevie rozlišovať medzi reálnymi spomienkami
a fiktívnymi halucináciami, všetko sa mieša do beztvarej masy, ktorá v neustálych výbojoch spaľuje jeho vnútro. Chvíľ-kovým vykúpením býva návš-teva u Jacobovho priateľa lekára, ktorý pripomína „prerasteného anjela”. „V pekle horí len to, čo sa nechce rozlúčiť so životom”, a tak Jacob začne hľadať skutočnú príčinu pekla, ktoré prežíva.
Jacobovmu životu na pomedzí je prispôsobené aj rozprávanie a samotná poetika filmu. Strieda sa tu pokojné plynutie príbehu so šokujúcimi prívalmi expresívnych obrazov násilia, halucinácií, strachu a hrôzy. Príjemné večerné sprchovanie pretína vriaca zmes spomienok z Vietnamu. Už v expozícií pripravil Adrian Lyne spaľujúcu kaskádu násilia, reportážnou technikou zobrazuje brutálne fragmenty z vietnamského bojiska. Časopriestor filmu má svoje tri epicentrá – prvé je v súčasnom Brooklyne, druhé vo Vietname počas vojnového konfliktu s USA a tretím je fiktívny časopriestor Jacobových halucinácií. Všetky tri sa navzájom ostro striedajú, prípadne len nenápadne menia kvalitu, plynulo prechádzajú do iného skupenstva. Často však vzniká situácia, kedy sa len ťažko dá identifikovať, v akom časopriestore sa Jacob nachádza. Adrian Lyne však poskytuje nevšednú intenzitu vizuálnej expresivity, emocionálne pôsobenie obrazov má charakter deštruktívnej tlakovej vlny. Stáva sa to predovšetkým v momentoch, kedy sledujeme halucinačné delírium Jacoba, jeho vnútorné jazvy sú priamo vypaľované do obrazu, sú nanovo stvorené, vizuálne umocnené. Možno práve tento hyperbolizovaný vizualizmus prekrýva obsahový základ filmu, príbehová kauzalita je znepriehľadnená obrazovými eskaláciami emocionálneho rozprávania.
Lyneov film napriek prehnanému vizuálnemu exhibicionizmu nie je nezaujímavý, naopak, je to pôsobivý naratívny experiment a neobvykle surová hra s filmovou postavou.
Daniel Bernát
(autor je študent filmovej vedy FTF VŠMU)
Gadjo Dilo
Gadjo Dilo, Francúzsko, 1997, 100 min.
Scenár a réžia: Tony Gatlif, Kamera: Eric Guichard, Strih: Monique Dartonne,
Hrajú: Romain Duris, Rona Hartner, Izidor Serban, Ovidiu Balan, Dan Astileanu, Valentin Teodosiu a iní.
Gadjo Dilo alebo po našom bláznivý „gadžo” je Francúz menom Stéphan. Putuje po odľahlých oblastiach Rumunska a hľadá speváčku menom Nora Luca, ktorej pieseň si neustále púšťa na starom magnetofóne. Jedného obzvlášť studeného zimného dňa sa zatúla aj do cigánskej osady, kde sa ho ujme starý svojrázny Izidor. Ten si svojho „Francúza” chráni ako oko v hlave s plánom udržať ho navždy v osade. Stéphan sa pomaly zžíva so živelnou komunitou a jej svojráznymi obyvateľmi, učí sa vyjadrovať ich rečou, zvyká si na neporiadnosť, ale aj otvorenosť a vrelosť emócií. Na druhej strane spoznáva postoj „bielych” obyvateľov dediny, ich neznášanlivosť voči inakosti Rómov. Konflikt, ktorý je len ďalším v odvekej „vojne” oboch strán, sa stane ohrozením pre celú osadu...
Gadjo Dilo nie je iba farebným filmom z fotogenického a filmársky vďačného prostredia, aj keď jeho poetika nezaprie predchádzajúce dokumentaristicky ladené projekty režiséra Tonyho Gatlifa (napríklad film Latcho Drom z roku 1993, v ktorom zachytáva kultúrne tradície Rómov, roztrúsených po celom svete).
Tony Gatlif, ktorý je z časti alžírskeho a z časti rómskeho pôvodu, zachytáva stret dvoch odlišných kultúr a súčasne to, čo by sme mohli pomenovať ako cigánska duša – v celej svojej nespútanosti. Jedinec, ktorý do tohto ohnivého sveta vstupuje „z vonku” – kde vládne racionalita a honba za uspokojením materiálnych potrieb – musí, podobne ako Stéphan, zabudnúť na to, čo sa tam „vonku” naučil a nájsť v sebe kus „Cigána”. Len tak sa dostane ďalej, než ku sprofanovanému obrazu problémového „občana tmavšej pleti“...
Silvia Klasová
(autorka je študentka dramaturgie a scenáristiky FTF VŠMU)
„Jestliže se všechno, co se zvolna mění, vysvětluje životem, pak všechno, co se mění rychle, se vysvětluje ohněm. Oheň je ultra-živý. Je v našem nejhlubším nitru i všude ve světe. Žije v našem srdci. Žije na nebi. Vystupuje z hlubin substance a plane jako láska... V pekle pálí. Značí blaho i trýzeň. Kuchyni i apokalypsu.“
(Gaston Bachelard: Psychoanalýza ohňa)
„...oheň vnuká touhu změnit se, popohnat čas, dovést celý život ke konci, za poslední mez.“
„Zásahem ohně se všechno mění. Kdo chce, aby se všechno změnilo, přivolá oheň.“