Okno do dvora
Rear Window, USA ,1954, 100 min.

Námet: Corneil Woolrich - poviedka, Scenár: John Michael Haynes, Réžia a produkcia: Alfred Hitchcock, Kamera: Robert Burks, Hudba: Franz Waxman, Hrajú: James Stuart, Grace Kelly, Wendell Corey, Thelma Ritter, Raymond Burr a iní.

Viete, čo sa stane, keď zízate do cudzích okien? Môžete zbadať niečo, čo by ste radšej vidieť nemali... 

Popredný fotograf Jeff Jeffries, zvyknutý pozerať sa na svet cez objektív svojho fotoaparátu, trávi väčšinu svojho života na cestách. Vďaka nehode však ostáva „uväznený” doma, so zlomenou nohou. Jediným rozptýlením sa pre neho stáva pozorovanie obyvateľov domu cez okno s použitím fotoaparátu ako ďalekohľadu. Až jedna noc zmení tento stereotyp. Jeff je presvedčený, že sa stal svedkom vraždy. Pravdepodobne jediným. Rozhodne sa získať dôkaz. Ale keďže je pripútaný na vozík, zatiahne do vyšetrovania aj svoju priateľku Lisu. Dôležitú úlohu tu zohráva rozdelenie priestoru. Medzi oknom Jeffa a oknami jeho susedov je „priepasť” dvora. Pozorovateľ tak získava odstup od celého diania a (mylný) pocit bezpečia. Napätie sa stupňuje v momente, kedy niektorá z osôb prekročí pomyselnú deliacu čiaru a ocitne sa na „druhej strane”. Keď Lisa pátra v byte podozrivého alebo keď sa vrah nakoniec dostane aj do Jeffovho bytu.

Film je postavený na princípe rozprávania obrazom. Cez jednotlivé, útržkovité výjavy v oknách si fotograf, spolu s divákom, skladá mozaiku vzťahov a príbehov ľudí jedného domu. Okno do dvora patrí k tomu najlepšiemu, čo Hitchcock nakrútil, bol zaň nominovaný na Oscara za réžiu, ale rovnako, ako pri svojich ďal-ších filmoch, ocenenie nezískal. Aj Okno do dvora však „podpísal” vlastným účinkovaním, keď na začiatku nečakane vstúpi do záberu.

Veronika Pavlíková
(autorka je študentka filmovej vedy FTF VŠMU)

Proroci a básnici. Kapitoly z kalendára
Proroci a básníci. Kapitoly z kalendáře, ČR, 2000, 88 min. 

Námet, scenár a réžia: Ivan Vojnár, Kamera: Petr Koblovský, Hudba: rôzne skladby a piesne, Strih: Alois Fišárek, Spolupracovali: Emilie Cagášková, Jiří Hausner, Jan Krása a iní, Hrajú: Václav Bělohradský, Josef Čečil, Jitka Dvorská, Ladislav Šerý, Iva Vodrážková, Mirek Vodrážka, Josef Heller, Petr Maňas, Petr Messany a iní.

Film Proroci a básnici nie je tradičným dokumentárnym filmom, aký by sme mohli očakávať. Je skôr filmovou esejou o stave ľudskej spoločnosti, pozoruhodnou sondou i citlivým prenikaním do jednotlivých ciest ľudského prežívania-premýšľania Svetov. Film je bohato štrukturovaným priestorom. Jednou z jeho vrstiev sú napríklad výpovede intelektuálov rôzneho (i minoritného) myšlienkového zamerania: na známeho filozofa Václava Bělohradského sa tak občas napojí muž-žena, feminista Mirek Vodrážka (známy napr. svojím „post-undergroundovým” textom Chaokracie), resp. vynikajúci prekladateľ Ladislav Šerý (preložil súbor filmových textov Poetika obrazů od Jeana Epsteina, preklady z Artauda, Batailla ho doviedli k opísaniu vlastnej asociality a odporu v První knížke o tom, že řád je chaos...). 

Spolu s nimi sa tam objavujú, a jeden názorový priestor zdieľajú, aj pouliční blázni, smetiari, záhradníci, muzikanti a iné „zvláštne bytosti”. Výpovede všetkých prorokov a básnikov, v príznačných prostrediach a situáciách, pôsobia spočiatku nesúrodo, no ich vnútorná súvislosť sa postupne odhaľuje do podoby veľmi sofistikovanej mozaiky. Táto všestranná vzorka „respondentov” sa navzájom dopĺňa, komentuje a ironizuje a vďaka výnimočnému strihu, ale aj „dokumentárnej” spontánnosti zúčastnených nadobúda film ako celok naliehavý sociologický a filozofický rozmer. Už spomínaný majstrovský strih (prelínanie výpovedí i obrazov) je asociatívny. Ako uvádza Rotterdamský filmový denník, je to film „strihaný na mieru kostrbatej koláže.” A aj Ivan Vojnár, ktorý sa v Prorokoch a básnikoch prejavil ako zrelý a premýšľajúci filmár, sa stáva – povedané Hrabalovými slovami – viac „zapisovateľom a strihačom než spisovateľom”. 

Silvia Klasová a Martin Kaňuch 

(Ivan Vojnár privíta akékoľvek podnety a reakcie na svoj film na e-mailovej adrese: gaga@telecom.cz.)

Spomínaš na Dolly Bell?
Sjećaš li se Dolly Bell, Juhoslávia, 1981, 97 min.

Scenár: Abdulah Sidran, Réžia: Emir Kusturica, Kamera: Vilko Filač, Hudba: Zoran Simjanovič Architekt: Kemal Hrustanović, Kostýmy: Ljiljana Pejčin Hrajú: Slavko Štimac, Slobodan Aligrudić, Ljiljana Blagojevič, Mira Banjac, Pavle Vujisić, Nada Pani a iní.

Spomínaš na Dolly Bell? je celovečerný debut jedného z najznámejších európskych režisérov súčasnosti. Odlišnosť dramaturgických plánov v sarajevskej televízii a kinematografii zapríčinila, že tento film sa stal prvým Kusturicovým filmom, ktorý sa o tematickú ambicióznosť alebo aspoň provokatívnosť vôbec nepokúšal: mohol sa po prvý raz tváriť jednoducho tak, ako sa dlho budú musieť všetky ďalšie Kusturicove filmy: ako film o dospievaní.

Hlavný hrdina, mladý Dino, sa ocitá na „prahu” dospelosti a v závratnej rýchlosti zažíva smrť otca a stratu dočasného domova, pripomínajúceho kašírované kulisy z expresionistických filmov. Spomínaš na Dolly Bell? však nie je tragický film, je dokonca prvou Kusturicovou komédiou. Občas až vulgárne žartíky, neuveriteľne spotvorené v kriminálnom slovenskom preklade, uzemňujú sidranovský sentimentalizmus a nechávajú dojímavý retrofilm stať sa filmom o periférnosti, malosti, no predovšetkým o smutnom nepoznaní zámerov ideológie. Nekonečné dialógy medzi otcovým zastaralým marxizmom a synovou posadnutosťou hypnózou, v ktorých si Kusturica pripomína rozhovory s vlastným otcom, sa striedajú s rozhovormi medzi Dinom a jeho učiteľom.

Samotnú Dolly Bell si môžeme pamätať najmä podľa útržkov tváre – jediného, čo z nej vidno, keď ju znásilňujú na povale. Na mieste medzi nebom a zemou, kde ju Dino ukrýva. Kusturica divákov navádza priblížiť sa k vode, potu, prachu a k rituálom vášne, no rovnako aj – ešte vždy intuitívne – k vertikálnemu rozdeleniu priestoru. Sme stále ďaleko od suterénu, ktorý sa nám predstaví o štyri roky neskôr, ako aj od ešte neskoršieho Undergroundu.

Janka Dudková
(autorka je študentkou filmovej vedy FTF VŠMU)

Keby...
If..., Veľká Británia, 1968, 108 min. 

Námet, scenár: David Sherwin, John Howlett, Réžia: Lindsay Anderson, Kamera: Miroslav Ondříček, Hudba: Marc Wilkinson, Strih: David Gladwell, Hrajú: Malcolm McDowell, David Wood, Richard Warwick, Christine Noonanová, Robert Swann, Hugh Thomas, Peter Jeffrey, Arthur Lowe, Geofrey Chater, Anthony Nicholls, Graham Crowden, Charles Lloyd Pack a iní. 

Film Keby...(If...) anglického režiséra Lindsaya Andersona má dnes už Kristove roky. Oveľa viac, ako jeho nespútaní hrdinovia, smerujúci k revolte. Napriek tomu vždy nanovo oslovuje nové a nové generácie mladých ľudí: otázkou je, do akej miery im pomáha v ich neľahkom hľadaní.

V pozadí vzniku tohto filmu stála potreba inteligentnej polemiky so stále prežívajúcou konzervatívnou ideológiou koloniálnej Británie, ktorej anachronizmus, odporujúci základným rozmerom humanity, sa naplno odrazil aj v smutne známej Kiplingovej básni If..., inak vynikajúcom básnickom diele, ktoré svojho času vyvolalo prudkú vlnu odporu a pohoršenie všetkých liberálne zmýšľajúcich vrstiev. Kto chce však polemizovať, musí hľadať adekvátnu odpoveď. Lindsay Anderson to dokázal. Jeho film jasne ukazuje, ako by človek a svet vyzeral, k e b y mal Kipling pravdu a k e b y zmysel života a ľudskosti ležal v úplnom dovŕšení myšlienok jeho básne.

Nie je podstatné, že Anderson si za sujetový podklad filmu vybral dejové motívy zo Sherwinovej a Howlettovej knihy Križiaci, jeho dielo je zjavnou parafrázou Kiplingovej apoteózy ideálneho Brita. Nenesie len rovnaký titul, ktorý vo vzťahu k svojej filmovej podobe nadobúda trpko ironickú príchuť, film logicky doviedol význam slova if = keď po if = keby. Práve odlišný význam tohto slova, ktoré sa zjavuje v úvodnom aj záverečnom titulku, tvorí rámec a kľúč k pochopeniu filmu a jeho celkovému vyzneniu.

Keby..., to je film - analógia. Je usvedčujúci a nemilosrdný. Odkrýva základné pravidlá hry a princípy, na ktorých skostnatený školský systém v súdobej Británii stojí. Ukazuje súkromnú college, no mieri na spoločenský mechanizmus, ktorý takéto školstvo reprezentuje. Dôsledne odkrýva akýkoľvek represívny systém, založený na princípoch násilia a služobnej hierarchie, aby ukázal, kam až ignorovanie individuality mladého človeka a potrieb doby, pulzujúcich v jeho žilách, môže viesť. Do vecí vyslovených preniká postupne obsah nevyslovený, aby nás naplno zasiahol až v závere filmu.

College vychováva novú generáciu pre starý svet. Kde je však miesto mladých v tejto dobe? V mene školy, v mene umelej spravodlivosti a morálky, v mene syna božieho sú potláčané základné túžby a rozmery človeka. V odtrhnutí od domova sa priateľstvo stráca pod presilou vzájomnej nevraživosti, nenávisť rastie kvôli udeleným privilégiám a svojvoľnému zneužívaniu moci. Zodpovednosť je palica o dvoch koncoch. A za múrmi internátu, kam ich zatvorili, aby z nich vychovali lojálnych občanov, sa udalosti vo svete rútia svojím vytýčeným dejinným smerom, Čierna Afrika sa oslobodzuje a dievčatá v minisukniach jazdia na motorkách. Aspoň v predstave možno do reality zasiahnuť, no nijako podstatne ju nemožno ovplyvniť. Tradícia a zotrvačnosť zväzuje ruky, človek vo fraku sa cíti zbytočným. 

V tomto svetle nie je priamy dej v Andersonovom prepise natoľko dôležitý, podstatné sú len jednotlivé situácie a obrazy, slúžiace reflexii, pod metaforami ktorej sa skrýva hra na príčinu a dôsledok. Farebné a čiernobiele sekvencie sa tu nepravidelne striedajú, aby vzápätí skĺzli do tónovaných pasáží, plných predstáv, túžob 
a vnútorného zmätku z nenaplnenia. Tieto ťažko zaraditeľné obrazy sú rovnocennou súčasťou diania a pomáhajú režisérovi povýšiť realistický obraz na alegóriu širšej platnosti. Neposúvajú dej, ale myšlienku. Film sa stáva vnútornou drámou nemohúcnosti činu, ktorá končí v anarchii.

Treba si ho pozorne dešifrovať, najmä jeho dravé vyústenie. Jedno je však zjavné: keď sa chce starý svet brániť, musí pokľaknúť...

Zuzana Gindl-Tatárová
(autorka je dramaturgička, scenáristka a pedagogička FTF VŠMU)

Vtedy na Západe
C’era una volta il west, Once Upon a Time in the West, Taliansko, 1968, 149 min.

Námet: Dario Argento, Bernardo Bertolucci, Sergio Leone, Scenár: Sergio Donati, Sergio Leone, Réžia: Sergio Leone, Asistent réžie: Giancarlo Santi, Kamera: Tonino Delli Colli, Hudba: Ennio Morricone, Hrajú: Claudia Cardinale, Henry Fonda, Jason Robards, Charles Bronson, Paolo Stoppa, Keenan Wynn, Gabriele Ferzetti a iní. 

„Skvele hral na harmoniku, strieľal ešte lepšie.” 
Úvodná takmer pätnásťminútová scéna westernového opusu Sergia Leoneho, v ktorej traja muži čakajú na železničnej stanici, aby zabili tajomného cudzinca, patrí medzi to najlepšie, čo bolo v tomto žánri vytvorené. Leone v tejto scéne potvrdzuje svoj originálny prístup k budovaniu atmosféry a napätia filmového príbehu. Dlhé zábery s neustálym opakovaním istého motívu udeľujú sekvenciám nezvyčajnú porciu napätia a dramatičnosti. Už v tejto scéne je prítomný autentický pohľad na realitu divokého západu. Johna Wayna tu určite nenájdeme ani v epizódnej role. 

Leone vidí svoj mýtus o divokom západe z iného uhla pohľadu. Je to pohľad človeka, ktorému mýty o čiernobielych charakteroch, spravodlivých šerifoch, najčiernejších zločincoch a krehkých ženách nič nehovoria. Jeho hrdinovia sú skôr akýmsi odtieňom šedočiernej, hlavné postavy nosia otrhané oblečenie, okrem 
pomsty a dobrovoľne zvolenej loajálnosti nepoznajú morálku. Aj hollywoodsky idol Henry Fonda v postave zabijáka Franka odkladá svoju kladnú charakterovú škatuľku. Kladní hrdinovia tu nie sú oblečení v bielych košeliach, záporní v tmavých, dobrí už neprichádzajú zprava ani zlí zľava. Žánrové konvencie v prevedení Leoneho už neplatia, banálne klišé sú zabudnuté v prospech vytvárania nového, minimalizujú sa melodramatické postupy a motívy. Leoneho divoký západ sa blíži k reálnemu divokému západu, ktorý bol plný zúfalstva, násilia, beznádeje a brutality. Toto nie je divoký západ, v ktorom osamelý jazdec na záver odchádza do tajomna na pozadí panorámy zapadajúceho slnka s presved-čením v duši o tom že „pomáhať slabším je jeho poslanie“. 

Braňo Štrba
(autor je študent filmovej vedy FTF VŠMU)

„Je čas, aby století myší skončilo a začalo století vlaštovek... A skutečně už bylo možno tušit, jak pod chmurnou a tupou myší nadvládou pomalu kvasí mezi obyčejnými lidmi elán vlaštovek, které obratným střihem ocasu zamíří vzhůru do průzračného vzduchu a rýsují ostřím křídel křivku rozširujícího se obzoru.“ (Italo Calvino, Neviditelná města)

„V protikladu k fyzické bezmoci je schopnost člověka v duchu se svobodně vznášet v pozemském i nadzemském světě prapříčinou veškeré lidské tragiky. Tento rozpor mezi schopnostmi a bezmocí je zdrojem rozpolcenosti lidského bytí. Člověk je bytostí napůl okřídlenou a napůl spoutanou.“ (Paul Klee, Pedagogický náčrtník)