Ghost Dog: Cesta samuraja
Ghost Dog: The Way of the Samurai, USA, 1999, 116 min.
Scenár a réžia: Jim Jarmusch, Kamera: Robby Müller,
Hudba: RZA, Strih: Jay Rabinowitz, Filozofický poradca: Jim Sotet,
Produkcia: Richard Guay, Jim Jarmusch, Hrajú: Forest Whitaker, John Tormey, Henry Silva, Isaach de Bankolé, Cliff Gorman, Tricia Vessey,
Victor Argo, Gene Ruffini, Camille Winbush, Damon Whitaker, Gary Farmer, RZA a iní.
Ľudia „prichádzajúci alebo pochádzajúci z iného sveta”, či už doslovne alebo v prenesenom slova zmysle, sa vo filmoch amerického nezávislého režiséra Jima Jarmuscha vyskytujú často. V Čudnejší ako raj prilieta maďarská imigrantka do New Yorku za svojím bratrancom, v Mimo zákon sa ocitá vo väzení Talian Roberto, v Noci na Zemi východonemecký taxikár blúdi ulicami New Yorku, v Tajomnom vlaku japonskí turisti či Talianka spoznávajú New Orleans, v Mŕtvom mužovi pokladá Indián Nobody účtovníka Williama Blaka za dávno mŕtveho anglického básnika.
Vo filme Ghost Dog: Cesta samuraja dodržiava hlavná postava starý samurajský kódex. Jarmusch akoby stále rozprával jeden a ten istý príbeh: osamelé postavy blúdia a túlajú sa ulicami miest, prípadne divočinou; ich cesta je plná nedorozumení, spojených častokrát s ich inojazykovosťou. Uzavretosť podivných antihrdinov je navyše zvýraznená obývaním malých stiesnených priestorov niekde na predmestí veľkých miest. Do popredia vystupuje najmä ich inakosť, život mimo normu. Stávajú sa z nich bezdomovci, tuláci, utečenci. Dostávajú sa mimo zákon. Ich život by sa dal charakterizovať ako „stav trvalých prázdnin”. Plynie bez akého-koľvek plánu. Častokrát sa rozhodujú na základe náhody, cudzieho podnetu.
Cez Jarmuschove filmy častokrát presvitajú iné texty. Do filmu Ghost Dog neustále vstupujú úryvky z knihy Hagakure (Cesta samuraja). Ghost Dog je černoch, podivný outsider, zabiják žijúci na streche opusteného domu, kde chová holuby, kráčajúci cestou samuraja, cestou, ktorá je lemovaná smrťou. Dodržiava kódex nepatriaci, rovnako ako on, do súčasnej doby. Pomalými krokmi sa nenápadne ako duch premiestňuje tmavými ulicami s neodmysliteľným kufríkom...
Jozef Obuch
(autor je študent filmovej vedy FTF VŠMU)
Pláž
The Beach, USA, 2000, 119 min.
Námet: Alex Garland (podľa rovnomennej knihy z roku 1996), Scenár: John Hodge,
Réžia: Danny Boyle, Kamera: Darius Khondji, Strih: Masahiro
Hirakubo, Hudba: Angelo Badalamenti (rôzne piesne), Hrajú: Leonardo diCaprio, Tilda Swinton, Virginia Ledoyen, Gillaume Canet, Robert Carlyle, Paterson Joseph, Lars Arentz, Peter Youngblood Hills, Jerry Swindall, Staffan Kihlbom, Jukka Hiltunen, Magnus Lindgren a iní.
Lacný hotel v Bangkoku je štýlové miesto, kde môže začať akýkoľvek príbeh a skončiť akýkoľvek život. Richard sa tu zoznámil s dvojicou pohodových francúzskych „užívačov života” a s totálne zhuleným veteránom Daffym, ktorého už unudilo žiť „on the road”. A tak Daffy skôr, ako si podrezal žily a stal sa súčasťou Richardovho paralelného života, daroval mu mapu, ktorá ho zavedie ďaleko od turistických trás.
Je to cesta do raja, blízkeho peklu, cesta na ukrytý ostrov niekde v Thajskom zálive
so skrytou lagúnou a bielou plážou, ktorá existuje možno len ako predstava vyvolaná vyfajčeným jointom. Tam žije komúna hippies, ktorí fajčia trávu a milujú sa na pláži.
Na to, aby sa tam človek dostal, musí absolvovať „niekoľkolevelovú iniciačnú cestu”: 1. preplávať na ostrov, 2. preniknúť cez územie strážené domorodými strážcami marihuanových polí, 3. na záver skočiť z vodopádu.
Táto cesta je súčasťou hry a tú vyhrá len ten, kto ju prejde. Vo chvíli, keď vstúpi na pláž a stane sa jej súčasťou, už nie je cesty späť. Človek už navždy ponesie svoje spomienky a hriechy. Pôjde len o to, či bude mať silu si ich z pláže niekedy odniesť alebo či tam s nimi bude navždy pochovaný.
Braňo Štrba
(autor je študent filmovej vedy FTF VŠMU)
Sladké hry minulého leta
Sladké hry minulého leta, SR, 1969, 66 min.
Námet: podľa poviedky Guy de Maupasanta Muška, Literárny scenár: Alta Vášová,
Technický scenár a réžia: Juraj Herz, Dramaturg: Peter Balgha,
Kamera: Jozef Šimončič, Hudba: Štěpán Koníček, Hrajú: Jana Plichtová, František Velecký, Peter Debnár, Milan Lasica, Július Satinský, Ľubo Záhon, Mikuláš Ladižinský a iní.
V šesťdesiatych rokoch na Slovensku výrazne ožila okrem filmovej tvorby aj televízna. V roku 1964 dokonca vznikol samostatný útvar
Televízna filmová tvorba ako servisné pracovisko pre celú televíziu. K tomu najlepšiemu, čo počas jej sedemročnej existencie vzniklo, patrí nepochybne film Sladké hry minulého leta.
Sladké letné hry prežíva v Herzovom filme partia mladých bohémov, ktorí každú voľnú chvíľu trávia vo vidieckom dome jedného z nich. Tu spoločne s práčkou Muškou, o ktorej priazeň sa čoskoro začnú všetci uchádzať, zakúšajú nielen okamihy príjemného „ničnerobenia”, ale aj neviazanej, roztopašnej zábavy. To všetko mimo inak všedného každodenného života. Mimo mesta, kde sme svedkami biedy tvrdo pracujúcej Mušky, nakoniec čakajúcej dieťa. Aj o to sa však priatelia dokážu postarať. Vo svete sladkej letnej hry tragika nemá miesto alebo je „len” jeho neviditeľným pozadím...
Režisér Juraj Herz sa v tomto filme prejavil ako vášnivý rozprávač. Jeho televízny film pripomína poetiku Ela Havettu či Juraja Jakubiska, ktorých prvé diela vznikli v rovnakej dobe. Pre Sladké hry minulého leta je príznačná hra, nevážnosť. Dôležitejšie ako samotný príbeh, je umenie vyrozprávať ho. Impresionistická štylizácia obrazu sa tiež viac ako o jasné dobové zakotvenie usiluje vyvolať dojem ľahkosti, radosti zo života. Film nakrútil kameraman Jozef Šimončič, ktorý na festivale v Monte Carlo získal cenu za kameru. Film si odniesol Grand Prix.
Ivana Gašpieriková
(autorka je študentka filmovej vedy FTF VŠMU)
(Použité údaje pochádzajú z knihy V. Maceka a J. Paštékovej Dejiny
slovenského filmu.)
Zvláštna liečba
Poseban tretman, Juhoslávia, 1980, 89 min.
Námet: Dušan Kovačevič - divadelná hra Šta je to u ljudskom biću što ga goni prema piću (1976),
Scenár: Dušan Kovačevič, Spolupráca na scenári: Filip David, Goran Paskaljević,
Réžia: Goran Paskaljević, Kamera: Aleksandar Petković, Hudba: Vojislav Kostić,
Hrajú: Ljuba Tadić, Dušica Žegarac, Danilo Stojković, Petar Kralj, Milan Srdoć, Radmila Živkovič, Bora Todorović, Milena Dravič a iní.
Podobne ako v jednom z najpopulárnejších juhoslovanských „populistických” filmov Kto to tam spieva Slobodana Šijana, aj v úvode filmu Zvláštna liečba sa predstaví malá dodávka ako miesto koncentrovania celkom zvláštnej „vzorky (národného) ľudstva” putujúceho za katastrofou, ktorú si samo spôsobilo. Máme možnosť vydať sa na cestu spolu so skupinkou alkoholikov na liečení, na ktorých láskavo dozerá ich lekár a – to zistíme neskôr – (ne)vyliečený partner. Cieľom liečebnej exkurzie je nemenované srbské mestečko, tak útle, že ako svoju najvýznamnejšiu atrakciu ponúka vlastnú piváreň.
Výnimočnosťou Zvláštnej liečby (ktorá vznikla na motívy slávnej Kovačevićovej drámy z roku 1976 s názvom Šta je to u ljudskom biću što ga goni prema piću) je to, že alkoholizmus nepredstavuje ako symptóm, ale naopak, deviantnosťou jeho potláčania poukazuje na deviantnosť celého systému. A tak túžba pivárenskej administrácie vystúpiť z anonymity naráža na pokusy hostí znova ju nadobudnúť. Pre hostiteľov je totiž ťažké núkať iba džúsy, pre lekára je ťažké zostať triezvym, pre ambicióznu veľkomestskú slečnu je ťažké a frustrujúce zostať samou, ale najťažšie je nevrátiť sa tam, odkiaľ sme unikli.
Zvláštna liečba – program sebaovládania, diét a cvičení – rozvíja ironické podobenstvo o individuálnej a kolektívnej (ne)vôli, o manipulácii a, samozrejme, aj o pokrytectve, ktoré za sebou vlečie. Krása tohto filmu je však v tom, že
necháva voľný priebeh medzi poetickým a ironickým, medzi „realistickým” a naturalistickým. V jednej z najpôsobivejších scén filmu „bývalí”
alkoholici pod vedením svojho učiteľa, dozorcu a liečiteľa rozťahujú ruky, vyskakujú a poletujú po zelenej lúke, stávajúc sa infantilnými a neohrabanými automatmi – za doprovodu povzbudzujúco radostného Wagnera. Netreba prezrádzať, akú funkciu postupne nadobudne Wagnerova hudba
v tomto filme – tá, ktorú poznáme aj z Felliniho Osem a pol, či Coppolovej Apokalypsy. Zvláštna liečba práve aj vďaka nej pôsobí ako zvláštna symbióza Paskaljevićovej psychologicko-symbolickej striedmosti a kovačevićovskej absurdnosti primitívneho. Symbióza, ktorá zároveň odhaľuje primárnosť politickej metafory za obrazmi národného u oboch.
Janka Dudková
(autorka je študentka filmovej vedy FTF VŠMU)
Piesočná žena
Suna no onna, Japonsko, 1964, 120 min.
Scenár: Kobo Abe, Réžia: Hiroši Tešigahara, Kamera: Hiroši Segawa,
Hudba: Toru Takemicu, Hrajú: Eiji Okada, Kyoko Kišida.
Majstrovské existenciálne dielo, ktoré získalo Cenu poroty na MFF Cannes 1964, je symbolickým podobenstvom „na dno” uvrhnutého ľudského indivídua, hľadaním pravdy o zmysle života, o povahe a podstate človeka, posolstvom o jeho schopnosti pretrvať v akýchkoľvek podmienkach, filozofickou úvahou o slobode jedinca a solidarite spoločenstva, o ich vzájomných paradoxoch a z nich vyplývajúcej paradoxnosti ľudskej existencie v súčasnom svete.
Tokijský učiteľ, znudený stereotypom mestského života, zbiera v oblasti pieskových dún neznámej púšte vzácny hmyz do svojej zbierky. Dostane sa do dediny, stratenej v piesočnej krajine pri mori, ktorej obyvatelia ho vlákajú do drevenej chatrče na dne hlbokej piesočnej jamy, kde môže prespať. V dome žije osamelo žijúca mladá vdova, ktorej život plynie v neustálom zápase so všade prenikajúcim pieskom. Ráno muž s hrôzou zistí, že z jamy nemôže odísť. Ak chce dostať jedlo a vodu, musí žene pomáhať odhadzovať naviaty piesok. Zatiaľ, čo žena sa stotožňuje s nemenným chodom izolovaného spoločenstva, muž – zajatec sa búri. Raz sa mu podarí ujsť, ale dedinčania ho prinútia vrátiť sa. Medzi ženou a mužom vznikne citový vzťah, ktorý postupne otupuje vzdor muža, pomaly sa zžívajúceho s novým prostredím. Jednej noci, keď dedinčania odvedú tehotnú ženu k lekárovi, muž sa dostane von. Je slobodný, po chvíli sa však vracia späť...
Výnimočný film je prepisom rovnomenného románu Kobo Abeho, fantastického absurdného príbehu, ktorý má množstvo spoločných čŕt s tvorbou a filozofiou Becketta, Ionesca a najmä Kafku (hrdina Piesočnej ženy pripomína postavu zememerača K. z Kafkovej knihy Zámok). Film v súlade predlohou (a v duchu blízkemu Kafkovmu svetu) vytvára uprostred všednosti niečo nečakané, nezvyčajné, nepochopiteľné a nezmyselné, proti čomu je normálna logika moderného, vedecky uvažujúceho jedinca, ktorý sa dostane do hraničnej situácie, bezmocná. Jedinec je prinútený prijať novú logiku – tá je však koniec koncov iba obmenou tej, ktorá riadi beh normálneho života...
Prenesenie do japonského prostredia využíva niektoré historické zvláštnosti ako napríklad existenciu uzavretých osád, kde prežitie kolektívu bolo jediným mravným zákonom, či piesčitý ráz prefektúry Tottori v západnom Japonsku. Závažnejšie sú však aktuálne motívy: hrdina ako zajatec cieľa, ktorý mal byť výrazom jeho slobody, je jedincom utekajúcim zo súkolia veľkomesta a poznávajúcim fiktívnosť svojho úteku. So zmenami jeho postojov sa mení i uhol hodnotenia a predkladané sú opačné argumenty: vzťah k žene a dieťaťu, bezpečnosť triviálneho systému hodnôt, vnútorná dôvera ku kolektívu za predpokladu
rešpektovania jeho pravidiel.
Nedávno zosnulý klasik moderného japonského filmu Hiroši Tešigahara bol pôvodne maliarom, ktorý sa vo svojej hranej tvorbe často nechával ovplyvniť surrealizmom. V Piesočnej žene, považovanej za jeho vrcholné dielo, režisér v sugestívnych kontrastoch čiernej a bielej farebnej škály originálne využíva fascinujúci fotogenickosť piesku, mora i ľudského tela.
Peter Gavalier
(autor je dramaturg FK Nostalgia)
„TEKUTINOU je podľa definície to, čo sa chce radšej podrobovať príťažlivosti, ako udržiavať svoju formu, to, čo odmieta každú formu, aby sa podriadilo svojej príťažlivosti. To, čo stráca každý pevný tvar kvôli fixnej idei, chorobnej úzkostlivosti. Pre náruživosť, ktorá spôsobuje, že voda je bystrá, prudká a stojatá; beztvará a dravá, napríklad dravo prúdiaca; ľstivá presiakavá, obtekavá...“ (Francis Ponge, Razidlom vecí)
„Nevstupujeme dvakrát do téže řeky, poněvadž lidská bytost má sama v hloubi osud plynoucí vody. Voda je vpravdě přechodným živlem, je podstatnou ontologickou metamorfózou mezi ohněm a zemí. Bytost zasvěcená vodě je bytostí v závrati. Každým okamžikem umírá... Každodenní smrtí není bujná smrt ohně, jenž probodává plameny oblohu, každodenní smrtí je smrt vody. Voda neustále plyne, voda neustále padá, voda neustále končí ve své horizontální smrti.“