Milenci
Les Amants, Francúzsko, 1958, 88 min. 

Námet, scenár a réžia: Louis Malle, Dialógy: Louise de Vilmorin, Kamera: Henri Decae, Hudba: podľa Brahmsa spracoval Serge Baudo, Strih: Leonide Azar, Zvuk: Piere Bertrand, Hrajú: Jeanne Moreau, Jean - Marc Bory, Judith Magre, José Villalonga, Alain Cuny a iní.

Vo filme Milenci nám Louis Malle predstavuje konkrétne určené, dá sa povedať fran-cúzske, prostredie. Najprv rozvrhne príznačné vzťahy, naladenosť i správanie postáv: unudená manželka, hlúpa 
priateľka, smiešny milenec, hrozný manžel – medveď (dialogická linka k Renoirovým Pravidlám hry (1939)). Nenápadným interpretačným kľúčom k naznačenému status quo je aj stará rytina akejsi mentálnej krajiny, vložená pod úvodné titulky. Vnímam ju ako zaujímavú meteorologickú snímku duševného rozpoloženia postáv (pohyb, konanie, rieky rozhodnutí vs. uzavretosť, ustrnutie, „Jazero indiferencie”). Vo svojej predstave Úniku z určenosti a všednosti života však Malle nedôveruje sile/odvahe/činom postáv. Má pochopenie pre ich nemohúcnosť. Milencov, uchvátených láskou na prvý pohľad, oslobodzuje, necháva ich vykročiť zo života do Sna. Pripraví im Noc, pomôže im stratiť sa v pohybe sveta. 

„Čím dlhšie žijem, tým menej dôverujem ideám a viac sa spolieham na emócie,” pripomína nám svoju životnú i filmovú vektorizáciu Louis Malle. Emócie, zotrvačnosť alebo rozkladná indiferentnosť životných postojov, milostné vzplanutia a úniky: kde inde sa dajú tieto meteory očakávať, ak nie vo francúzskom filme. Ako povzbudenie k činu (alebo skôr varovanie?) preto už len pripomeniem onú kontroverznú a „šokujúcu” milostnú scénu z poslednej tretiny filmu. Dnes už možno vyzerá (mimo SR) nevinne a všedne, no v Spojených štátoch AD 1968 vyvolala súdny proces a obvinenia z obscénnosti. Keď sa na to pozrieme uzemnene, treba skutočne uznať, že „je něco shnilého” v prostredí, kde je bežná spoločná večera s neaktuálnym i budúcim milencom po boku manžela (medveďa), plus bonus predlžované milovanie a kúpanie s najmilejším v dome, kde sa práve všetci zobudili... Avšak, poslednou kvapkou tejto vízie uvoľnenia z morálky nie je ani tak ranný odchod milencov pred užasnutými pohľadmi nechápajúcich, ako skôr pochybnosti, opäť prebudené Dňom, ktoré divákovi nedoprajú šancu prijať (pochopiť) takúto mileneckú líniu úniku. 

Martin Kaňuch
(autor je filmový teoretik a estetik)

Ľalie poľné
Ľalie poľné, SR, 1972, 77 min. 

Námet: na motívy poviedky Vincenta Šikulu Nebýva na každom vŕšku hostinec, Scenár: Vincent Šikula, Réžia: Elo Havetta, Kamera: Jozef Šimončič, Hudba: Zdeněk Liška, Architekt: Anton Krajčovič, Strih: Alfréd Benčič, Hrajú: Lotar Radványi, Vladimír Kostovič, Žofia Martišová, Ivan Krivosudský, Marián Filadelfi, Ján Melkovič, Emil Tomaščík a iní. 

Na konci šesťdesiatych rokov sa predstavili celovečernými hranými debutmi traja režiséri, absolventi FAMU: Jakubisko, Hanák a Havetta. Sformovali zaujímavý trojuholník odlišne nasmerovaných a zároveň aktuálnych filmárskych štýlov, naznačili tri línie osobne vyhrotenej, živlovej naladenosti a zameranosti filmu. S odstupom času sa ako najpotencionálnejší element spomínaného trojuholníka ukazuje Elo Havetta, ktorý po Slávnosti v botanickej záhrade nakrútil iba jeden hraný film Ľalie poľné. 

„Ego je najväčší tulák - buď pozdravené tulácke ego”, napísal Jack Kerouac v celkom inom prostredí a pre celkom iných ľudí na cestách. Podobnou, čisto slovenskou zdravicou tuláckemu životu sú aj Ľalie poľné. Priťahujú predovšetkým zameranosťou na zatúlanosť a neuviazanosť života, na nepripútanosť k jednému miestu - domovu (život bez adresy), na hľadanie radosti vo voľnom pohybe. Obľúbenými postavami Havettových filmov sú preto svetobežníci, zatúlané kapely, komedianti, žobráci, vojnoví veteráni, všetci rovnako „bezprístrešní bratia” (Kerouac). Potulujú sa po krajine, prechádzajú dedinami a sú odháňaní, žobrú pred kostolmi, prespávajú v slamníkoch... 

Určite nejde o bezstarostný život, Havettu zaujíma práve napätie z rozhodovania medzi usadeným „poriadnym” životom a bezprístrešnosťou, ktorá je u niekoho voľbou, inému sa stala povolaním. Putovanie vojnových veteránov Hejgeša, Krujbela, Šimona je preto hľadaním cesty, spôsobu života, ktoré sťažuje nostalgia za starými dobrými časmi. Tento film je nádherný svojou svetelnosťou i hudobnosťou, dokonale vyjavuje empatické vzájomné dopĺňanie rukopisov jednotlivých tvorcov, zladenosť jednotlivých filmových obrazov.

Martin Kaňuch
(autor je filmový teoretik a estetik)

Zázrak v Miláne
Miracolo a Milano, Taliansko, 1950, 94 min.

Námet: Cesare Zavattini, Scenár: Cesare Zavattini, Vittorio de Sica, Suso Cecchi d’Amico, Mario Chiari, Adolfo Franci, Réžia a produkcia: Vittorio de Sica, Kamera: G. R. Aldo, Hudba: Alessandro Cicognini, Hrajú: Emma Gramatica, Francesco Gelisano, Paola Stoppa, Guglielmo Barnabo, Anna Carena a iní. 

Vo filme môže byť zázračné len priblíženie sa k človeku. Približovať je asi najčastejšia ambícia filmov. Koľké z nich ale pôsobia ako film-zázrak? Držím sa filmu, ktorý je čarovný svojou simplicitas, filmu očisteného od „významu”, a preto príťažlivého. Približovanie sa k ľudskému prežívaniu a pociťovaniu je najskôr záležitosťou odvahy. Je to prenikavosť pohľadu, suverenita prejavujúca sa v ľahkosti a presnosti ukazovania života. Aj pomocou trikového, neskutočného, rozporného. Takto vidím obrazy, ktoré napísal Cesare Zavattini. Rozpor, ktorý v nich rozvinie, je len spôsobom prichytávania ľudského elementu pri čine. V jeho spájaní nespojiteľného máme šancu uvidieť ľudskú (svoju) reakciu, možné správanie sa, afekt, čin. 

V zbierke Diabol som ja, poviedka Votrelec v byte Stefana C. urobil Zavattini možnou takúto podvečernú návštevu. Neznámy, „muž okolo štyridsiatky, takto na pohľad úradník s hrdzavými fúzikmi a útlymi plecami”, vstúpi do bytu a predstaví sa: „Som čas.” Aké jednoduché - prišiel čas. Prečo práve čas? Čo s časom? Na návšteve? Kým si to Stefano C. s manželkou uvedomili, zostarli „o 4 či o 5 rokov”. Podobné nadreálne spojenia Zavattini konštruoval rád. Boli často alegóriami. Ako napríklad tá scéna zo Zázraku v Miláne, v ktorej vidíme (trikom) ako chudoba bojuje o svoje miesto na slnku. Alebo keď dobrák Toto stiahne na zem hladného deduška s balónmi, ktoré ho nadnášajú, nakŕmi ho a kabát mu zaťaží skalami. Keď ako recepčný ubytováva bezdomovcov, z policajtov urobí operných sólistov, keď si chudobní pripravia pozeranie „západu slnka” v kine na lúke za 1 líru... 

Schopnosť objavovať zázračné pri listovaní v človeku prejavili vo filme Zázrak v Miláne obaja: scenárista Cesare Zavattini i režisér Vittorio de Sica. Čokoľvek rozprávkové a zázračné (holubica, lietajúca babička, odlet bezdomovcov na metlách do neba) je v tomto filme len snívaním človeka. Keď sa k nemu pridáme, ešte stále dokážeme otvorene vnímať. „Film-zázrak opisuje človeka kúsok po kúsku, bez dejín, bez hygieny, bez pedagogiky,” píše Jean Epstein. Ponúka predovšetkým pocit. Na tom sa zakladá jeho čarovnosť. Čarovnosť spočívajúca v čistote. Ľudskosti čistého filmu. 

Martin Kaňuch
(autor je filmový teoretik a estetik)

„X“ príšera z vesmíru
Učiú Kajdžú Girara, Japonsko, 1967, 84 min. 

Scenár: Ejbi Motomoči, Morioši Išida, Kazuj Nihonmacu, Réžia: Kazuj Nihonmacu, Kamera: Šizuo Hirase, Zvláštne efekty: Hiroši Ikeda, Hudba: Taku Izumi, Hrajú: Tošija Wayaki, Itoko Harada, Peggy Neal, Ejdži Okada, Franz Gruber, Mike Daneen, Šimiči Janagisava, Kejsuke Sonoi, Hiroši Fujdžicka, Ryudži Kita, Takanobu Hozumi, Tošijuku Vatanabe, Torahiko Hamada a iní.

Bratislava, 2001. Pri triedení starých, podivnými spórami napadnutých fotosiek v suteréne filmového archívu sme natrafili na portréty príšery, ktorá je v početnej rodine filmových monštier výnimočná ani nie tak rozmermi (pancierovaný jašter), apetítom (nukleárne palivo) či vesmírnym pôvodom, ale predovšetkým vizážou. Jej vtipne navrhnutá hlava – uletená i v kontexte „sci-fi monster” dizajnu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov a vyvolávajúca diametrálne odlišné asociácie – nás 
primäla k hľadaniu filmu, v ktorom účinkuje. Zistili sme, že jej domov vo Vesmíre i kartónové Tokio na Zemi, ktoré musí od zlosti a hladu zničiť, sa nachádzajú v japonskom sci-fi filme „X” príšera z vesmíru. Kedysi bol premietaný aj u nás a jeho uvedenie do vtedajšej distribúcie je nevyjasnené tak, ako mnoho iných vesmírnych záhad. Každopádne, pre svet socializmu to bola len neškodná a exotická vízia katastrofy, už aj tak sa rozkladajúceho kapitalizmu. 

Mt. Fuji Astro-Flying Center, budúcnosť. Film sa rozbieha stretnutím vedcov. Posádka kapitána Sana sa pripravuje na nebezpečný let. Tam niekde vonku je problém, ktorý zrušil všetky predchádzajúce misie smerujúce na Mars. Loď AAB Gamma je po prestávke na Mesiaci a stretnutí s UFO napadnutá spórami. Záchranná loď sa vracia s nákazou do Japonska. 

„Sci-fi filmy nie sú o vede. Sú o katastrofe, ktorá je jedným z najstarších námetov umenia. Sci-fi filmy málokedy ponímajú katastrofu intenzívne; vždy je extenzívna. Je to vec kvantity a dômyselnosti,” píše Susan Sontagová. Tieto filmy predovšetkým fabrikujú svety, v ktorých je možné neviazane (fantazijne) sa odtrhnúť od pravdepodobného, racionálneho k neoveriteľnému, možnému, nedozernému. Extenziu, kvantitu, po našom uletenie obraznosti, určuje jedine rozpočet filmu (skafandre astronautov, koktejlové šaty na veľkej Moon Party, go-go tanečnice, op-art nábytok v lunárnej kolónii a iné). Sci-fi film sa zaoberá estetikou deštrukcie, jeho „zvláštnu krásu máme hľadať vo vyvolávaní chaosu, zmätku.” Obrazy deštrukcie si môžeme vychutnávať od chvíle, keď z vesmírnej spóry (spore, ang. – výtrus, zárodok, semeno) na Zemi vyrastie jašter Guilala. (Godzilla, Mechagodzilla, Gamera, Guiron, Gila, Gidora, Mothra, Hedora a ďalší ho privítali v rodine.) Vláda, ako vždy, zúfalo mobilizuje všetok vojenský arzenál, aby sa jej zbavila. Vedci jej nakoniec pripravia nukleárny bonbónik Guilalanium, po ktorom sa opäť stane iba výtrusom. „Človeka sa zmocňuje pocit (osobitne pri japonských filmoch), že sa nad nami vznáša masová trauma z použitia nukleárnych zbraní a z možnosti nukleárnych 
vojen v budúcnosti,” dodáva Sontagová. Jej slová akoby potvrdzoval Eijdži Okada (doktor Kato - medicínsky expert na AAB Gamma), ktorý hral aj vo filme Hirošima, moja láska od Alaina Resnaisa.

„Sci-fi filmy patria medzi najčistejšie formy spektáklu: veľmi zriedka nám umožňujú stotožniť sa s niekoho pocitmi. Sme naozaj len divákmi; pozeráme sa.” Nič necítime: len tak si letíme, občas stratení vo vesmíre... 

Martin Kaňuch
(autor je filmový teoretik a estetik)

(Sci-fi obraznosť v širšom rámci najlepšie predstaví text Susan Sontagovej Predstava Katastrofy – pozri KINO-IKON 1/2001 – i články a komentáre na www.badmovies.org.)